Fallaciová (1929-2006) po teroristickom útoku na newyorské Dvojičky napísala: "Chystá sa Eurábia, máme nepriateľa doma a nevidíme ho a ak ho niekto vidí, robí, že neexistuje." Autorka týchto slov sa potom dostala do veľkej izolácie - označili ju za pravicovú provokatérku, hoci mala za sebou ostré zrážky s gréckymi pučistami či všemocným americkým ministrom zahraničia Henry Kissingerom. Mentana citoval rozhovor novinárky s palestínskou bojovníčkou Rašíd. Fallaciová sa jej kedysi spýtala, či "aj novorodeniatko je pre ňu nepriateľom". Odpoveď už v 80. rokoch znela: "Žiadny Izraelčan pre mňa nie je civilista, všetci sú vojakmi sionistickej bandy."
Môže sa to stať aj u nás?
Taliani si už niekoľko dní kladú otázku, či by sa aj u nich mohlo stať niečo podobné ako vo Francúzsku. Vláda sa ich snaží upokojiť. "Na rozdiel od iných západoeurópskych krajín počet takzvaných zahraničných bojovníkov je u nás nízky. Evidovali sme ich len 53 a sú pod kontrolou. Naše informačné služby sledujú situáciu pozorne už dlhé roky. "
Rôzni skutoční či novopečení experti problémov bezpečnostných služieb zdôrazňujú, že francúzska polícia konala tak ako mohla a musela, ale že tajná služba situáciu podcenila a nevenovala pozornosť rastúcemu nebezpečenstvu.
Pritom Taliansko má s terorizmom dlhú a tragickú skúsenosť. "Na úplne inej rovine to trochu pripomína to, čo sme v Taliansku zažili v rokoch 1969-1982. Odborové manifestácie a iné pokojné protesty začali sprevádzať menšie incidenty. Zrážky s políciou, zapaľovanie sídiel politických strán. A potom prišli vyhrážky ", pripomína situáciu vo Francúzsku liberálny novinár a spisovateľ Piero Ostellino v milánskom Corriere della Sera. Ešte k tomu dodal: "Tí, ktorí neboli na extrémnych stranách politického spektra, hovorili: Treba tých mladých pochopiť, vysvetľovať trpezlivo. A tí na ľavici sa zase vyznamenali vetou: Sú to súdruhovia, ktorí sa mýlia. "
Mýlili sa tak, že začali strieľať po nepohodlných novinároch, sudcoch aj policajtoch. A potom prišiel marec 1978. Komando Červených brigád unieslo predsedu Kresťanskej demokracie Alda Mora. Predtým samopalmi postrieľali päťčlennú ochranku politika. "Ovzdušie v Paríži v týchto dňoch mi pripomenulo Rím onej doby. Policajné hliadky, neistota, strach v očiach ľudí, ktorých stretávaš, "napísal Massimo Nava, dopisovateľ niekoľkých talianskych denníkov v Paríži.
Dôležitejšie ale je pripomenúť to, že Taliansko sa vtedy ocitlo na rázcestí.
Aldo Moro písal zo svojho väzenia úplne zúfalé listy, v ktorých žiadal, aby štát začal s Červenými brigádami vyjednávať. Otázka stále znela: Má sa či nemá s teroristami jednať? Nakoniec zvíťazilo rozhodnutie, že s teroristami sa nemá za žiadnu cenu vyjednávať.
Ku cti vtedajšiemu vedeniu Talianskej komunistickej strany, ktorá v tom čase mala rekordných 34 percent poslancov v parlamente a bola druhou najväčšou stranou v krajine, je potrebné povedať, že bola medzi tými, ktorí toto stanovisko rozhodne podporovali.
Aldo Moro za to zaplatil svojím životom - jeho telo bolo 9. mája 1978 nájdených v automobile v jednej ulici v centre Ríma. Červené brigády sa zdali byť neporaziteľné. Ale práve ich brutalita bola predzvesťou ich konca.
Počas 3,5 roka sa prakticky všetci teroristi ocitli za mrežami. K porážke prispelo aj to, že štát a spoločnosť sa konečne rozhodli neustúpiť, rovnako tak ako skutočnosť, že brutalita vrahov odradila aj tých, ktorí ich spočiatku z politických dôvodov kryli, či aspoň formálne odôvodňovali ich snahy "o radikálnu zmenu v krajine".
Iný problém
Problém s islamským terorizmom je samozrejme odlišný. Fanatizmus stúpencov al-Kájda alebo Islamského štátu sa nedá poraziť snahou urobiť z teroristov kolaborantov justície, ako sa to svojho času podarilo v Taliansku s politickými teroristami.
"Ale je isté, že Západ a hlavne Európa si tieto problémy vyrobili samy, tak ako my pred 40 rokmi", vysvetľuje politológ Angelo Panebianco. "A jedným z dôvodov je to, čomu v Taliansku hovoríme 'buonismo', teda neustála snaha chápať, ospravedlňovať, odôvodňovať a nevidieť, že tí, čo k nám prichádzajú, sú ľudia ako my, ale majú odlišnú tradíciu, kultúru, cítenie. A že niektoré ich zvyky sú podľa nášho cítenia i zákonov neprípustné. Proste multikulturalizmus. "
Niekedy to zachádza až do komických situácií. Symbolom talianskych Vianoc nie sú stromčeky (tie prišli do Talianska až za II. Svetovej vojny spoločne so Spojencami), ale jasličky. Tie sú napokon taliansky "nápad", s ktorým prišiel Svätý František z Assisi (1182 - 1226). V jednej škole v severotalianskom okrese Brescia ale riaditeľka základnej školy chcela zakázať tradičné postavenie jasličiek, pretože ako sama povedala "40 percent žiakov nepochádza z talianskych rodín a ona nechce, aby to niekto cítil ako urážku". Ustúpila až po proteste talianskych rodičov a manifestácii Ligy Severu.
V Taliansku sa počet moslimov odhaduje na milión. V drvivej väčšine prípadov je to prvá generácia, ktorá ani nevlastní taliansky pas. Teoreticky, ak sa niekto z nich dopustí priestupku, môže byť vyhostený. Zákon schválený svojho času Berlusconiho vládou to umožňuje, ale z rôznych dôvodov zostal poväčšine na papieri.
V Taliansku ešte neexistujú štvrti, ktoré by sa podobali parížskej "Banlieue". Ale začínajú sa im približovať, ako obvykle na perifériách veľkých miest, schudobnených dlhotrvajúcou hospodárskou krízou. Občas dôjde aj k interetnickým zrážkam - v Ríme napríklad začína byť ťažké nájsť talianskeho zeleninára - vo väčšine prípadov sa dnes jedná o Pakistancov či Bengálcov. Praktizujú veľmi výhodné ceny, pretože ako sa zistilo, sú financovaní moslimskou organizáciou, ktorá dostáva peniaze zo zahraničia.
"Vláda hovorí o kontrole imigrácie, ale v skutočnosti nikto nerobí nič. Skôr alebo neskôr niekto bude reagovať a bude mu jedno, že ho obvinia z rasizmu, "vyhlásil predseda zväzu rímskych obchodníkov Rosario Cerra.
Taliansko teda čaká dlhá cesta ako problémy vyriešiť a je otázkou, či k riešeniu vôbec niekedy dôjde.
