Južné Tirolsko na jar bojovalo s prívalmi snehu. Bolo ho tu toľko, že by v Česku stačil na tri zimy. Za týchto podmienok sme vyrazili po širokej upravenej ceste stúpajúce lesom v údolí Villnöss, kde vyrastal Reinhold Messner. Ráno sme vyšli zo Santa Magdalény, nasadili lyže s nalepenými pásmi a pozvoľna stúpame.
Z našej trojice mám zďaleka najťažší batoh. Nevýhodou prechodu je, že idete takzvane na ťažko. Všetko si nesiete so sebou. Pritom mám pocit, že som nebral nič zbytočného. Nutné skialpinistické vybavenie, pásy, lopatku, sondu, lavínový vyhľadávač, mačky, cepín.
Tiež mám nejaké müsli tyčinky na desiatu, termosku s čajom. Oblečenie na šesť dní som značne zredukoval. Musí to byť ten foťák a objektívy. Možno mi taky chýba skúsenosti. Kamaráti sú skúsení horskí vodcovia, predsa len majú prax aj v tom balení.
Nádhera je, že nikde nikto nie je. Už pri príchode bolo fajn, že sme nemuseli stáť vo fronte áut, aké sa tvorili do údolia s lyžiarskymi strediskami. Tiež teraz nie je nikoho vidieť. Od rána sme stretli jediného skialpinistu, ktorý schádzal do údolia. Hovorím si, kedy asi musel vstávať, že už sa vracia z hrebeňov.
Všetko sa vysvetlí za pár minút. Nad nami je parkovisko, kam sa dá dôjsť autom. Je tu plno ľudí. Je nedeľa, krásne počasie a k vrcholom vyrazili nielen skialpinisti, ale aj ľudia na snežniciach či sánkari. Na vrchole Zendeleser Kofel (2 422 m) je tak na skialpinistické pomery celkom narvané.
Čoskoro sa ale zase ocitáme sami. Prechádzame do ďalšieho sedla a schádzame do Campillo (1 398 m). Hore leží nadýchaný prašan. Nádherný zjazd. Spodok medzi stromami je už trochu zmrznutý. Odmenou je nám však sauna penziónu Odles. Prvá etapa nebola nijak dlhá, ale rozhodne pekná.
Hoci sme prešli jediný hrebeň, tak sme zaznamenali zmenu. V prvom údolí prevládala nemčina, tu miestni hovoria "ladiniš." Ladinčina je románsky jazyk, ktorý sa udržal v údoliach Dolomitov po stáročia a teraz sa učí aj v školách. Miestne sú naň patrične hrdí, ale inak obvykle vie aj nemecky a taliansky.
Druhý deň máme šťastie, ochotný recepčný nás odvezie od penziónu o kus ďalej na parkovisko, odkiaľ sa vychádza na Östlichen Puezspitze (2 913 m). Cesta pozvoľna šplhá z lesa, až sa dostane do veľkého údolia ohraničeného ostrými skalnými vežami a hrebene.
V závere údolia nie je úplne jasné, kadiaľ pokračovať. Nie sme tu prvý a stopa vedie prudko nahor do žľabu medzi skalami. Nezostáva než veriť, že tam, kde sú už odspodu vidieť len skaly, existuje nejaký priechod.
Žľab sa zužuje. Pár krokov na lyžiach šikmo svahom, otočka a zase pár krokov. Všetko na svahu so sklonom 35 stupňov. Lyže viac na hrane ako na ploche kĺžu. Nakoniec je zložíme, prirobíme na batoh a ideme pešo priamo nahor. Aj tak je to zaberačka, než sa objavíme v sedle Puez.
Hore sa rozkladá obrovská plošina. Biely sneh odráža slnečné lúče. V údolí vládol silný mráz, ale tu je teplo. Pri stúpaní na vrchol Östlichen Puezspitze mi pot pomaly zmýva opaľovací krém. Výhľad z vrcholu ale stojí za to. Stovky štítov, vrátane masívu lyžiarom dobre známeho masíve Gruppo del Sella.
Cestou dole narážame na chatu Puez. Prevažná väčšina chat hore na hrebeňoch je v zime zatvorená. Zvyčajne ale majú otvorenú nejakú miestnosť, bivak, kde sa dá prečkať noc.
Pod nami leží údolie vedúce k Val di Fiemme. Musíme sa dostať k sedlu v jeho závere a zísť na druhú stranu ku zjazdovkám Alta Badie. Znovu si užívame prašan, len miestami je treba dávať pozor na kôrku. V bielom snehu si všímam veľkých červenkastých plôch. Farba vyzerá, ako by si niekto odskočil, ale sfarbenie spôsobuje piesok zo Sahary, ktorý do Dolomitov privial vietor, než napadol čerstvý sneh.
Záver je po zjazdovke. Moderné skialpové lyže sa aj na upravenom teréne správajú výborne. Od bežných lyžiarov nás tak na prvý pohľad odlišujú hlavne batohy.
Z Alta Badie vedie naša cesta na trojtisícovky Lavarella. Hneď na začiatku nám údolie prichystá malé prekvapenie. Na prvý pohľad sa zdá, že cesta vedie pozdĺž vody úzkou roklinou. Tá sa nakoniec ukáže neschodnou, ale kaskáda potoka stojí za to sem "zablúdiť".
Správne sme mali vyraziť nahor k vysokej skalnej stene. Tesne pod ňou bol naľavo priechod. V lete je to strmá cesta so zábradlím, ale to zostalo kdesi pod prívalmi snehu.
Po krátkom výšľapu s lyžami na batohu sa za hranou otvorí dlhé, takmer rovné údolia. Po ranu si tú hrá slnko a tiene s oblými svahmi, z ktorých tu a tam vykúkajú skalné steny či kamenné piliere.
Ak by sme nešli na Lavarrelu, potom je cesta údolím naozaj príjemná a nenáročná túra. Takto nás čaká stúpanie a pod vrcholom aj lezenie s lyžami na chrbte. Trochu ma znervózňuje, že hneď vedľa sa týči několikasetmetrová skalné stena. Snažím sa nepozerať dolu a lezu.
Úplný vrchol zdolávam bez batohu a lyží. Pri návrate sa bojím, že pôjdeme po stopách lyží, ktoré vedú niekam dole, z môjho pohľadu do priepasti. Našťastie sa vraciame. V mačkách as čakanom slezu vrchnú časť a odmenou je najkrajšie zjazd prechodu. Lyže sa nesú na prašane a krúži oblúky jeden za druhým. Paráda.
Tentoraz v závere nesjíždíme toľko dole. V údolí stojí vo výške okolo dvoch tisíc metrov chaty Lavarella a Fanes, typické základne pre skialpinistov. Izba pre tri, ktorý máme, predstavuje prepych. Obvyklé sú veľké miestnosti s poschodovými posteľami pre desať i viac ľudí. Je to ideálne miesto, odkiaľ môžete len s malým batôžkom vyrážať na rad vrcholov a večer sa vracať. Českí skialpinisti je poznajú, však sme tu tiež na pár Čechov narazili (viac o túrach v údolí tu).
Prvýkrát ráno nenasadzuje pásy. Namiesto toho schádzame do údolia do výšky 1 800 metrov, kde odbočíme k sedlu u Croda Ciamin (2 550 m). Po výstupe sa otvorí výhľad do širokého údolia.
Prvý zjazd vedie po ostrom svahu s množstvom prašanu. Lyže sa krásne drží hore a "plávajú" bielym morom. Menším problémom je difúzia. Občas prehliadame niektoré terénne vlny a nerovnosti. V jednej chvíli sa celý ocitám pod snehom. Pristátie je ale mäkké. Porovnám lyže a vyrážame zo záveje. Len sneh za krkom trochu chladí.
Nasleduje prechod na pásoch naprieč bielu plání veľkého údolia. Na konci schádzame lesom na samotnej dno údolia. "Je to skoro ako v Kanade," hodnotí horský vodca Bronislav Adamec.
Spomínam na rozprávanie pre pasce, ktoré v Kanade vznikajú u stromov. U kmeňa sa tvoria dutiny a lyžiar idúci príliš blízko, sa do nej môže prepadnúť. Takže som za to "skoro" celkom rád.
Nakoniec už len schádzame po úzkej ceste k civilizácii. Míňame ďalšie skialpinistov. Veľa nám v závere pomôžu, keď už pešo po ceste ideme k najbližšej autobusovej zastávke. Zvezú nás a po krátkom čakaní na autobus končíme v Toblach.
Toto mesto je hlavne rajom bežkárov. Už cestou sme míňali krásne upravené stopy a tiež v uliciach stretávame veľa bežkárov a bežkárskych inštruktorov. Z výkladov športových predajní je však zrejmé, že aj skialpinisti sú tu vítaní.
Posledný deň nás čaká jeden z najkrajších a najfotografovanejších masívov Dolomitov, Tre Cime (2 999 m). Stúpame od juhu po širokej upravenej ceste. Prečo tadiaľ, keď je chata pod vrcholmi zatvorená, pochopíme, keď okolo presvištia skútre vezúci skupinu skialpinistov. Tí si obídu CIMI po celkom nenáročnom koliesku, skôr rovina, žiadne dlhé nastoupávání.
My ale opúšťame vyšúchanú stopu a vydávame sa kolmo hore. Prudkým svahom mierime do jedného zo žľabov medzi vrcholmi. Najprv na pásoch, nakoniec sa dá ísť už len bez lyží. Sklon svahu sa miestami blíži štyridsiatimi stupňom, ale sneh je mäkký, nemám strach. Keby som skĺzol dole, čoskoro sa v ňom zastavím.
V úzkom sedle nasadzujeme lyže a schádzame dole. Najprv sa dá len zosúva bokom, ale ako sa žľab rozšíri, začíname s oblúkmi. Radosť zo zjazdu v tomto prípade ešte umocní, keď sa dostaneme k majestátnym severným stenám Tre Cime. Vysoké kolmé skaly sú výzvou pre horolezcov. Stále tu objavujú nové obtiažne cesty.
Prejdeme okolo všetkých troch vrcholov a dôjdeme k neďalekej chate Tre Cimes. Dlhým zjazdom do údolia k mestečku Sexten sa lúčime s Dolomity.
Jednou z mála nevýhod niekoľkodenného prechodu je, že sa nakoniec musíte dostať do miesta, kde ste zaparkovali auto. Využívame lístok spoločnú pre juhotirolskej autobusy a vlaky. Cestovanie je nakoniec príjemné a predovšetkým rýchle. Neviem, ako to tu robia, ale spoje krásne nadväzujú. Nikde sme na prestupe nečakali dlhšie ako päť minút. Späť v údolí Villnöss sme tak za tri hodiny.
zdroj:http://cestovani.idnes.cz/skialpinisticky-prechod-pres-dolomity-d9q-/lyze.aspx?c=A140305_174704_lyze_cen
