Autoškola po taliansky

Taliansko je pre neznalých symbolom chaosu na cestách, pravda je však taká, že za posledné desaťročie Taliani za volantmi obrovsky zkrotli. Občas sa stále riadia hlavne inštinktom a na šrámy sa nehľadí, ale jazdia pomaly a disciplinovane. Diaľnice sú pretkané radarmi a čerství držitelia vodičáku majú sprísnený režim.

Taliani môžu robiť autoškolu doma pod dohľadom rodičov, také auto ale musí byť jasne označené písmenom P.

  Stefano Sinigaglia opisuje, ako to funguje v Taliansku. Život čerstvého držiteľa talianskeho vodičáku tam rozhodne nie je jednoduchý, hlavne v prvých troch rokoch. "Auto je primárne dopravný prostriedok, ktorým možno ale spôsobiť ujmu na zdraví aj živote, nie je preto dôvod čokoľvek uľahčovať," myslí si.

    Talianski vodiči majú u nás neprávom povesť chuligánov, ktorí si s dodržiavaním predpisov moc hlavu nelámu, na druhú stranu o ich vodičských schopnostiach nie je pochýb. Pre pohyb a orientáciu v chaose cestnej premávky na Apeninskom polostrove sa predpokladá dobré zvládnutie vozidla. A presne to absolventom slovenských autoškôl často chýba - teóriu majú zvládnutú, praktické skúsenosti s riadením a schopnosť zvládnuť vozidlo sú často žalostný.

    "Ako v ostatných európskych krajinách je podmienkou pre získanie vodičského oprávnenia skupiny B dovŕšenia 18 rokov veku. Horná hranica, pokiaľ to zdravotný stav žiaka dovoľuje, je neobmedzená, "opisuje Stefano Sinigaglia. "Potrebné doklady sú občiansky preukaz, potom takzvaný 'codice fiscale', to je akési daňové identifikačné číslo pridelené každej fyzickej osobe od narodenia, ktoré by šlo prirovnať k rodnému číslu. Cudzinci potom potrebujú platné povolenie na pobyt. "

    Ďalej sú potrebné tri fotografie, kolok za 16 eur, lekárska prehliadka vrátane kontroly zraku priamo v sídle autoškoly za 35 eur a tri kolky - jeden na 24 eur a dva po 16 eurách. "Zápisné je potom 150 eur, teória stojí 200 eur a jazdy v rozsahu šesť hodín 100 eur. Každá ďalšia hodina s inštruktorom potom stojí 30 eur, "opisuje Talian hovoriaci a píšuci skvele česky.

    Teoretická časť je rovnako ako u nás ukončená testom. Je v ňom 40 otázok, štyrikrát môže študent chybovať. K výučbe riadenia postúpi študent do praktickej časti až po úspešnom absolvovaní teórie. "Oprávňuje ho k tomu 'foglio rosa', čiže 'ružové lajstro', ktoré dostane po zložení testu, to musí mať počas jázd stále pri sebe," opisuje Stefano.

    Tento postup má v nastavenom systéme svoju logiku. Stefano vysvetľuje ďalej: "Asi každý sa pozastaví nad veľmi nízkym počtom predpísaných praktických jázd. Je to dané ministerským výnosom z roku 2012. Šesť predpísaných hodín je rozdelené na dve hodiny jazdy v meste a mimo mesta, dve hodiny jázd po diaľnici a dve v noci. "

    "Áno je to málo, šesť hodín praktických jázd naozaj z nikoho vodiča neurobí," pokračuje, "zákonná úprava ale umožňuje niečo, čo u nás nie je." Žiak autoškoly, ktorý už má 'ružové lajstro', totiž môže cvičiť v praktických jazdách bez inštruktora mimo autoškolu.

    To by možno bolo riešenie aj u nás, nastavenie výučby rovnako potichu predpokladá, že sa adept vodičáku naučí alebo doučí riadiť sám mimo autoškolu.

    V Taliansku majú na takýto spôsob tréningu presne špecifikované podmienky. Vozidlo, v ktorom Autoškolák ide, musí byť označené veľkým písmenom P (z talianskeho prova = skúška, lekcie), vytlačeným na papieri formátu A5 na pravej strane čelného okna a rovnakým symbolom vo formáte A4 na ľavej strane zadného okna. "Ďalej musí byť vybavené ručnou brzdou a zapaľovacou skrinkou na strane privrátenej k spolujazdcovi, aby na obe bez ťažkostí dosiahol. Spolujazdec totiž plní úlohu inštruktora, "vysvetľuje Stefano Sinigaglia.

    "Laický" inštruktor musí byť aspoň desať rokov držiteľom vodičského oprávnenia rovnakej alebo vyššej skupiny, na ktorú trénuje žiak, a nesmie byť starší ako 65 rokov. "Tieto podmienky ľahko splní niekto z rodiny, alebo napríklad starší kamarát so správnou dávkou zodpovednosti," dodáva. "Jazda by mala byť vykonávaná na komunikáciu s čo najmenším prevádzkou, čo ale pri hustote premávky v Taliansku zostáva len želaním."

    Prax je podľa Sinigaglia taká, že si každý nacvičí ovládanie vozidla na prázdnych parkoviskách pri supermarketoch alebo cez víkend v opustených priemyselných zónach.

    Praktická záverečná skúška prebieha za účasti inštruktora autoškoly a komisára z úradu spravujúceho register vozidiel a agendu vodičských preukazov (Motorizzazione Civile).

  Stefano Sinigaglia upozorňuje, že podmienky získania vodičáku v Taliansku sa môžu v detailoch okres od okresu líšiť, základné pravidlá sú však rovnaké. "V reáli sú potom odlišnosti nielen medzi krajmi, ale dokonca aj medzi okresmi," upozorňuje. Stefano býva vo Verone, kde nie sú súčasťou výučby záverečnej skúšky  predbiehanie, v susednej Vicenze sa to trénuje aj skúša. "Proste Taliansko," usmieva sa Stefano. Systém výučby v autoškolách a prístup k čerstvým vodičom majú v Taliansku ale veľmi prepracovaný.

    Kto získa vodičský preukaz, stáva sa na tri roky takzvaným "novošoférom" (po taliansky "neopatentato"). "Počas tejto zákonom stanovenej lehoty nesmie prekročiť rýchlosť 100 km / h na diaľnici a 90 km / h na ostatných cestách. Porušenie týchto limitov znamená odobratie oprávnenia na dva až osem mesiacov, "opisuje Stefano. Počas prvého roka od získania vodičáku nesmie šoférovat vozidlá, u ktorých presahuje pomer výkonu a hmotnosti 55 kW na tonu, celkový výkon vozidla nesmie prekročiť 70 kW.

    Od 1. júla 2003 platí v Taliansku bodový systém. Vodič začína s dvadsiatimi bodmi. Ak sa niekto nedopustí žiadneho priestupku dva roky, sú mu pripočítané dva bonusové body (u čerstvých vodičov prvé tri roky len jeden bod). Takto môže dosiahnuť maximálne tridsiatich bodov. Kto o body prichádza, môže si v ktorejkoľvek autoškole príslušnej k miestu trvalého pobytu absolvovaním kurzu pripísať šesť bodov.

    "Ak teda niekomu zostávajú iba dva body, môže absolvovať trebárs s mesačnými pauzami tri kurzy, a získať tak 18 bodov. Opravný kurz je možné absolvovať len vtedy, ak má hriešnik aspoň jeden bod. S nulovým kontom je nutné absolvovať vodičský kurz v podstate znova, "vysvetľuje Stefano.

    Pre novopečených vodičov je ale bodový systém prísnejší. V prvých troch rokoch sa im za "bodované" priestupky odpočítava dvojnásobok. "Keď napríklad prekročí povolenú rýchlosť o viac ako 40 km / h a menej ako 60, za čo je normálne odpočítané šesť bodov, príde 'neopatentato' o 12 bodov, o vodičák a zaplatí pokutu 531 eur. V prípade, že spáchal priestupok medzi desiatou večernou a siedmou ráno, je pokuta 708 eur. "

    "Ak sa dopustil viacerých priestupkov naraz, je možné odpočítať maximálne 15 bodov. Nesmie ale medzi nimi byť žiadny, za ktorý sa odoberá vodičák. To potom idú 'papiere do čistiarne' na zákonom stanovenú lehotu, "uzatvára Stefano Sinigaglia.
   
Pohľad do hlavy talianskeho vodiča

    Talian, často bez toho, aby si to uvedomoval, ctí filozofiu "ži a nechaj žiť". Na cestách sa to prejavuje tým, zo dopravné predpisy (taliansky "Codice della strada") sú pre neho súhrn pravidiel, ktorými sa riadi podľa svojho uváženia.

    Taliansky vodič je proste "furt v strehu", pretože slepo nespolieha na signály iných. Talian sa za volantom skôr než striktným dodržiavaním vyhlášky riadi sedliackym rozumom.

    Takže trebárs blinkre sú pre neho niečo, čo môže, ale tiež nemusí použiť (niektorí Taliani zasa hovoria, že je to zbytočný pohyb naviac - poznámka editora).

    Plná čiara pre Taliana nie je múr, ale nepredbieha, pokiaľ nie je vidieť na bezpečnú vzdialenosť. Na sedemdesiatke, ktorá je medzi obcami mimo zástavbu najčastejšie a často nezmyselná, ide medzi 80 a 90 km / h.

    A pretože aj strážcovia poriadku na cestách sú Taliani, riadia sa rovnakou filozofiou. Priestupky sa riešia hlavne, ak sú príčinou nehody. Kontroly na cestách sa obmedzujú na doklady vozidla a jeho poistenie, na doklady vodiča, rozmery pneumatík a ich stavu a naozaj veľmi výnimočne na to, či všetko svieti a čelné sklo nie je poškodené.

    Hoci je na talianskych cestách je prevádzka niekoľkonásobne vyššia ako u nás, mám v Taliansku pri riadení väčší pocit slobody.

    Pri návšteve Čiech mám pocit, že stále niekto len striehne na moju chybu.

                                                                                                          prelož z češtiny podľa: Stefano Sinigaglia

  

Zomrel výrobca Nutelly. Michele Ferrero bol najbohatším talianom

Rím - Vo veku 89 rokov zomrel v sobotu najbohatší človek Talianska Michele Ferrero, ktorý stál na čele potravinárskeho impéria, ktoré je napríklad výrobcom čokoládovej nátierky Nutella.

Informovala o tom agentúra AFP s odvolaním sa na spomínanú firmu. Podľa AFP skonal Michele Ferrero v Monaku po niekoľkomesačnej chorobe. Taliansky prezident Sergio Mattarello vyzdvihol Ferrera ako jedného zo zástupcov talianskeho priemyslu, ktorý "neustále predbiehal svoju dobu vďaka inovatívnym výrobkom a vďaka svojej húževnatej práci".

Michele Ferrero zdedil po svojom otcovi Pietrovi malý cukrársky podnik a recept na nátierku z lieskových orieškov a kakaa, ktorú v roku 1964 mierne upravil a pomenoval Nutella s cieľom vyvážať ju do celej Európy. Úspech bol okamžitý a firma potom prišla s ďalšími vydarenými čokoládovými výrobkami, ako bolo Kinder vajíčko s prekvapením alebo luxusné pralinky Ferrero Rocher.

V súčasnej dobe koncern zamestnáva 22.000 ľudí po celom svete. V 11 továrňach rozmiestnených v rôznych svetových krajinách sa ročne vyrobí 365.000 ton nátierky Nutella.

Michele Ferrero v roku 2011 odovzdal vedenie firmy svojmu synovi Giovannimu, ktorému je teraz 50 rokov. Stalo sa tak potom, čo starší syn a zamýšľaný dedič spoločnosti Pietro podľahol infarktu v Juhoafrickej republike.

Časopis Forbes odhaduje majetok rodiny Ferrerových na 23,4 miliardy dolárov a radí ju na 30. miesto v zozname najbohatších ľudí sveta.

Ako zvláda Taliansko milión moslimov...

Počas dlhých hodín, kedy talianske médiá sledovali v minulých dňoch drámu vo Francúzsku, odohrala sa bezprecedentné vec. Televízny komentátor Enrico Mentana porušil miestne tabu a citoval kedysi slávnu taliansku novinárku a spisovateľku Oriana Fallaciovou. Tá bola kvôli svojej tvrdej kritike islamu dlho v kliatbe.


Fallaciová (1929-2006) po teroristickom útoku na newyorské Dvojičky napísala: "Chystá sa Eurábia, máme nepriateľa doma a nevidíme ho a ak ho niekto vidí, robí, že neexistuje." Autorka týchto slov sa potom dostala do veľkej izolácie - označili ju za pravicovú provokatérku, hoci mala za sebou ostré zrážky s gréckymi pučistami či všemocným americkým ministrom zahraničia Henry Kissingerom. Mentana citoval rozhovor novinárky s palestínskou bojovníčkou Rašíd. Fallaciová sa jej kedysi spýtala, či "aj novorodeniatko je pre ňu nepriateľom". Odpoveď už v 80. rokoch znela: "Žiadny Izraelčan pre mňa nie je civilista, všetci sú vojakmi sionistickej bandy."

Môže sa to stať aj u nás?

Taliani si už niekoľko dní kladú otázku, či by sa aj u nich mohlo stať niečo podobné ako vo Francúzsku. Vláda sa ich snaží upokojiť. "Na rozdiel od iných západoeurópskych krajín počet takzvaných zahraničných bojovníkov je u nás nízky. Evidovali sme ich len 53 a sú pod kontrolou. Naše informačné služby sledujú situáciu pozorne už dlhé roky. "

Rôzni skutoční či novopečení experti problémov bezpečnostných služieb zdôrazňujú, že francúzska polícia konala tak ako mohla a musela, ale že tajná služba situáciu podcenila a nevenovala pozornosť rastúcemu nebezpečenstvu.

Pritom Taliansko má s terorizmom dlhú a tragickú skúsenosť. "Na úplne inej rovine to trochu pripomína to, čo sme v Taliansku zažili v rokoch 1969-1982. Odborové manifestácie a iné pokojné protesty začali sprevádzať menšie incidenty. Zrážky s políciou, zapaľovanie sídiel politických strán. A potom prišli vyhrážky ", pripomína situáciu vo Francúzsku liberálny novinár a spisovateľ Piero Ostellino v milánskom Corriere della Sera. Ešte k tomu dodal: "Tí, ktorí neboli na extrémnych stranách politického spektra, hovorili: Treba tých mladých pochopiť, vysvetľovať trpezlivo. A tí na ľavici sa zase vyznamenali vetou: Sú to súdruhovia, ktorí sa mýlia. "

Mýlili sa tak, že začali strieľať po nepohodlných novinároch, sudcoch aj policajtoch. A potom prišiel marec 1978. Komando Červených brigád unieslo predsedu Kresťanskej demokracie Alda Mora. Predtým samopalmi postrieľali päťčlennú ochranku politika. "Ovzdušie v Paríži v týchto dňoch mi pripomenulo Rím onej doby. Policajné hliadky, neistota, strach v očiach ľudí, ktorých stretávaš, "napísal Massimo Nava, dopisovateľ niekoľkých talianskych denníkov v Paríži.

Dôležitejšie ale je pripomenúť to, že Taliansko sa vtedy ocitlo na rázcestí.

Aldo Moro písal zo svojho väzenia úplne zúfalé listy, v ktorých žiadal, aby štát začal s Červenými brigádami vyjednávať. Otázka stále znela: Má sa či nemá s teroristami jednať? Nakoniec zvíťazilo rozhodnutie, že s teroristami sa nemá za žiadnu cenu vyjednávať.

Ku cti vtedajšiemu vedeniu Talianskej komunistickej strany, ktorá v tom čase mala rekordných 34 percent poslancov v parlamente a bola druhou najväčšou stranou v krajine, je potrebné povedať, že bola medzi tými, ktorí toto stanovisko rozhodne podporovali.

Aldo Moro za to zaplatil svojím životom - jeho telo bolo 9. mája 1978 nájdených v automobile v jednej ulici v centre Ríma. Červené brigády sa zdali byť neporaziteľné. Ale práve ich brutalita bola predzvesťou ich konca.

Počas 3,5 roka sa prakticky všetci teroristi ocitli za mrežami. K porážke prispelo aj to, že štát a spoločnosť sa konečne rozhodli neustúpiť, rovnako tak ako skutočnosť, že brutalita vrahov odradila aj tých, ktorí ich spočiatku z politických dôvodov kryli, či aspoň formálne odôvodňovali ich snahy "o radikálnu zmenu v krajine".

Iný problém
Problém s islamským terorizmom je samozrejme odlišný. Fanatizmus stúpencov al-Kájda alebo Islamského štátu sa nedá poraziť snahou urobiť z teroristov kolaborantov justície, ako sa to svojho času podarilo v Taliansku s politickými teroristami.

"Ale je isté, že Západ a hlavne Európa si tieto problémy vyrobili samy, tak ako my pred 40 rokmi", vysvetľuje politológ Angelo Panebianco. "A jedným z dôvodov je to, čomu v Taliansku hovoríme 'buonismo', teda neustála snaha chápať, ospravedlňovať, odôvodňovať a nevidieť, že tí, čo k nám prichádzajú, sú ľudia ako my, ale majú odlišnú tradíciu, kultúru, cítenie. A že niektoré ich zvyky sú podľa nášho cítenia i zákonov neprípustné. Proste multikulturalizmus. "

Niekedy to zachádza až do komických situácií. Symbolom talianskych Vianoc nie sú stromčeky (tie prišli do Talianska až za II. Svetovej vojny spoločne so Spojencami), ale jasličky. Tie sú napokon taliansky "nápad", s ktorým prišiel Svätý František z Assisi (1182 - 1226). V jednej škole v severotalianskom okrese Brescia ale riaditeľka základnej školy chcela zakázať tradičné postavenie jasličiek, pretože ako sama povedala "40 percent žiakov nepochádza z talianskych rodín a ona nechce, aby to niekto cítil ako urážku". Ustúpila až po proteste talianskych rodičov a manifestácii Ligy Severu.

V Taliansku sa počet moslimov odhaduje na milión. V drvivej väčšine prípadov je to prvá generácia, ktorá ani nevlastní taliansky pas. Teoreticky, ak sa niekto z nich dopustí priestupku, môže byť vyhostený. Zákon schválený svojho času Berlusconiho vládou to umožňuje, ale z rôznych dôvodov zostal poväčšine na papieri.

V Taliansku ešte neexistujú štvrti, ktoré by sa podobali parížskej "Banlieue". Ale začínajú sa im približovať, ako obvykle na perifériách veľkých miest, schudobnených dlhotrvajúcou hospodárskou krízou. Občas dôjde aj k interetnickým zrážkam - v Ríme napríklad začína byť ťažké nájsť talianskeho zeleninára - vo väčšine prípadov sa dnes jedná o Pakistancov či Bengálcov. Praktizujú veľmi výhodné ceny, pretože ako sa zistilo, sú financovaní moslimskou organizáciou, ktorá dostáva peniaze zo zahraničia.

"Vláda hovorí o kontrole imigrácie, ale v skutočnosti nikto nerobí nič. Skôr alebo neskôr niekto bude reagovať a bude mu jedno, že ho obvinia z rasizmu, "vyhlásil predseda zväzu rímskych obchodníkov Rosario Cerra.

Taliansko teda čaká dlhá cesta ako problémy vyriešiť a je otázkou, či k riešeniu vôbec niekedy dôjde.

Iná dimenzia lyžovania v Taliansku...prejdite Dolomity na "tuleních pásoch"

Skalné veže a stopercentne prírodný sneh, často ešte nikým nedotknutý tvoria nádherné kulisy cesty cez juhotirolskej Dolomity. Prejsť sa dajú za päť dní. Z výšky pritom pozeráte na údolie a známe strediská ako Alta Badia, Val di Fiemme a masív Sella Ronda.

     Južné Tirolsko na jar bojovalo s prívalmi snehu. Bolo ho tu toľko, že by v Česku stačil na tri zimy. Za týchto podmienok sme vyrazili po širokej upravenej ceste stúpajúce lesom v údolí Villnöss, kde vyrastal Reinhold Messner. Ráno sme vyšli zo Santa Magdalény, nasadili lyže s nalepenými pásmi a pozvoľna stúpame.

     Z našej trojice mám zďaleka najťažší batoh. Nevýhodou prechodu je, že idete takzvane na ťažko. Všetko si nesiete so sebou. Pritom mám pocit, že som nebral nič zbytočného. Nutné skialpinistické vybavenie, pásy, lopatku, sondu, lavínový vyhľadávač, mačky, cepín.

     Tiež mám nejaké müsli tyčinky na desiatu, termosku s čajom. Oblečenie na šesť dní som značne zredukoval. Musí to byť ten foťák a objektívy. Možno mi taky chýba skúsenosti. Kamaráti sú skúsení horskí vodcovia, predsa len majú prax aj v tom balení.

     Nádhera je, že nikde nikto nie je. Už pri príchode bolo fajn, že sme nemuseli stáť vo fronte áut, aké sa tvorili do údolia s lyžiarskymi strediskami. Tiež teraz nie je nikoho vidieť. Od rána sme stretli jediného skialpinistu, ktorý schádzal do údolia. Hovorím si, kedy asi musel vstávať, že už sa vracia z hrebeňov.

     Všetko sa vysvetlí za pár minút. Nad nami je parkovisko, kam sa dá dôjsť autom. Je tu plno ľudí. Je nedeľa, krásne počasie a k vrcholom vyrazili nielen skialpinisti, ale aj ľudia na snežniciach či sánkari. Na vrchole Zendeleser Kofel (2 422 m) je tak na skialpinistické pomery celkom narvané.
    
     Čoskoro sa ale zase ocitáme sami. Prechádzame do ďalšieho sedla a schádzame do Campillo (1 398 m). Hore leží nadýchaný prašan. Nádherný zjazd. Spodok medzi stromami je už trochu zmrznutý. Odmenou je nám však sauna penziónu Odles. Prvá etapa nebola nijak dlhá, ale rozhodne pekná.

     Hoci sme prešli jediný hrebeň, tak sme zaznamenali zmenu. V prvom údolí prevládala nemčina, tu miestni hovoria "ladiniš." Ladinčina je románsky jazyk, ktorý sa udržal v údoliach Dolomitov po stáročia a teraz sa učí aj v školách. Miestne sú naň patrične hrdí, ale inak obvykle vie aj nemecky a taliansky.
    
     Druhý deň máme šťastie, ochotný recepčný nás odvezie od penziónu o kus ďalej na parkovisko, odkiaľ sa vychádza na Östlichen Puezspitze (2 913 m). Cesta pozvoľna šplhá z lesa, až sa dostane do veľkého údolia ohraničeného ostrými skalnými vežami a hrebene.
    
     V závere údolia nie je úplne jasné, kadiaľ pokračovať. Nie sme tu prvý a stopa vedie prudko nahor do žľabu medzi skalami. Nezostáva než veriť, že tam, kde sú už odspodu vidieť len skaly, existuje nejaký priechod.

     Žľab sa zužuje. Pár krokov na lyžiach šikmo svahom, otočka a zase pár krokov. Všetko na svahu so sklonom 35 stupňov. Lyže viac na hrane ako na ploche kĺžu. Nakoniec je zložíme, prirobíme na batoh a ideme pešo priamo nahor. Aj tak je to zaberačka, než sa objavíme v sedle Puez.
    
     Hore sa rozkladá obrovská plošina. Biely sneh odráža slnečné lúče. V údolí vládol silný mráz, ale tu je teplo. Pri stúpaní na vrchol Östlichen Puezspitze mi pot pomaly zmýva opaľovací krém. Výhľad z vrcholu ale stojí za to. Stovky štítov, vrátane masívu lyžiarom dobre známeho masíve Gruppo del Sella.

     Cestou dole narážame na chatu Puez. Prevažná väčšina chat hore na hrebeňoch je v zime zatvorená. Zvyčajne ale majú otvorenú nejakú miestnosť, bivak, kde sa dá prečkať noc.

     Pod nami leží údolie vedúce k Val di Fiemme. Musíme sa dostať k sedlu v jeho závere a zísť na druhú stranu ku zjazdovkám Alta Badie. Znovu si užívame prašan, len miestami je treba dávať pozor na kôrku. V bielom snehu si všímam veľkých červenkastých plôch. Farba vyzerá, ako by si niekto odskočil, ale sfarbenie spôsobuje piesok zo Sahary, ktorý do Dolomitov privial vietor, než napadol čerstvý sneh.

     Záver je po zjazdovke. Moderné skialpové lyže sa aj na upravenom teréne správajú výborne. Od bežných lyžiarov nás tak na prvý pohľad odlišujú hlavne batohy.
    
     Z Alta Badie vedie naša cesta na trojtisícovky Lavarella. Hneď na začiatku nám údolie prichystá malé prekvapenie. Na prvý pohľad sa zdá, že cesta vedie pozdĺž vody úzkou roklinou. Tá sa nakoniec ukáže neschodnou, ale kaskáda potoka stojí za to sem "zablúdiť".
   
     Správne sme mali vyraziť nahor k vysokej skalnej stene. Tesne pod ňou bol naľavo priechod. V lete je to strmá cesta so zábradlím, ale to zostalo kdesi pod prívalmi snehu.

     Po krátkom výšľapu s lyžami na batohu sa za hranou otvorí dlhé, takmer rovné údolia. Po ranu si tú hrá slnko a tiene s oblými svahmi, z ktorých tu a tam vykúkajú skalné steny či kamenné piliere.

     Ak by sme nešli na Lavarrelu, potom je cesta údolím naozaj príjemná a nenáročná túra. Takto nás čaká stúpanie a pod vrcholom aj lezenie s lyžami na chrbte. Trochu ma znervózňuje, že hneď vedľa sa týči několikasetmetrová skalné stena. Snažím sa nepozerať dolu a lezu.
    
     Úplný vrchol zdolávam bez batohu a lyží. Pri návrate sa bojím, že pôjdeme po stopách lyží, ktoré vedú niekam dole, z môjho pohľadu do priepasti. Našťastie sa vraciame. V mačkách as čakanom slezu vrchnú časť a odmenou je najkrajšie zjazd prechodu. Lyže sa nesú na prašane a krúži oblúky jeden za druhým. Paráda.

     Tentoraz v závere nesjíždíme toľko dole. V údolí stojí vo výške okolo dvoch tisíc metrov chaty Lavarella a Fanes, typické základne pre skialpinistov. Izba pre tri, ktorý máme, predstavuje prepych. Obvyklé sú veľké miestnosti s poschodovými posteľami pre desať i viac ľudí. Je to ideálne miesto, odkiaľ môžete len s malým batôžkom vyrážať na rad vrcholov a večer sa vracať. Českí skialpinisti je poznajú, však sme tu tiež na pár Čechov narazili (viac o túrach v údolí tu).
   
     Prvýkrát ráno nenasadzuje pásy. Namiesto toho schádzame do údolia do výšky 1 800 metrov, kde odbočíme k sedlu u Croda Ciamin (2 550 m). Po výstupe sa otvorí výhľad do širokého údolia.
    
     Prvý zjazd vedie po ostrom svahu s množstvom prašanu. Lyže sa krásne drží hore a "plávajú" bielym morom. Menším problémom je difúzia. Občas prehliadame niektoré terénne vlny a nerovnosti. V jednej chvíli sa celý ocitám pod snehom. Pristátie je ale mäkké. Porovnám lyže a vyrážame zo záveje. Len sneh za krkom trochu chladí.

     Nasleduje prechod na pásoch naprieč bielu plání veľkého údolia. Na konci schádzame lesom na samotnej dno údolia. "Je to skoro ako v Kanade," hodnotí horský vodca Bronislav Adamec.

     Spomínam na rozprávanie pre pasce, ktoré v Kanade vznikajú u stromov. U kmeňa sa tvoria dutiny a lyžiar idúci príliš blízko, sa do nej môže prepadnúť. Takže som za to "skoro" celkom rád.
   
     Nakoniec už len schádzame po úzkej ceste k civilizácii. Míňame ďalšie skialpinistov. Veľa nám v závere pomôžu, keď už pešo po ceste ideme k najbližšej autobusovej zastávke. Zvezú nás a po krátkom čakaní na autobus končíme v Toblach.

     Toto mesto je hlavne rajom bežkárov. Už cestou sme míňali krásne upravené stopy a tiež v uliciach stretávame veľa bežkárov a bežkárskych inštruktorov. Z výkladov športových predajní je však zrejmé, že aj skialpinisti sú tu vítaní.
    
     Posledný deň nás čaká jeden z najkrajších a najfotografovanejších masívov Dolomitov, Tre Cime (2 999 m). Stúpame od juhu po širokej upravenej ceste. Prečo tadiaľ, keď je chata pod vrcholmi zatvorená, pochopíme, keď okolo presvištia skútre vezúci skupinu skialpinistov. Tí si obídu CIMI po celkom nenáročnom koliesku, skôr rovina, žiadne dlhé nastoupávání.
    
     My ale opúšťame vyšúchanú stopu a vydávame sa kolmo hore. Prudkým svahom mierime do jedného zo žľabov medzi vrcholmi. Najprv na pásoch, nakoniec sa dá ísť už len bez lyží. Sklon svahu sa miestami blíži štyridsiatimi stupňom, ale sneh je mäkký, nemám strach. Keby som skĺzol dole, čoskoro sa v ňom zastavím.

     V úzkom sedle nasadzujeme lyže a schádzame dole. Najprv sa dá len zosúva bokom, ale ako sa žľab rozšíri, začíname s oblúkmi. Radosť zo zjazdu v tomto prípade ešte umocní, keď sa dostaneme k majestátnym severným stenám Tre Cime. Vysoké kolmé skaly sú výzvou pre horolezcov. Stále tu objavujú nové obtiažne cesty.
    
     Prejdeme okolo všetkých troch vrcholov a dôjdeme k neďalekej chate Tre Cimes. Dlhým zjazdom do údolia k mestečku Sexten sa lúčime s Dolomity.

     Jednou z mála nevýhod niekoľkodenného prechodu je, že sa nakoniec musíte dostať do miesta, kde ste zaparkovali auto. Využívame lístok spoločnú pre juhotirolskej autobusy a vlaky. Cestovanie je nakoniec príjemné a predovšetkým rýchle. Neviem, ako to tu robia, ale spoje krásne nadväzujú. Nikde sme na prestupe nečakali dlhšie ako päť minút. Späť v údolí Villnöss sme tak za tri hodiny.

     zdroj:http://cestovani.idnes.cz/skialpinisticky-prechod-pres-dolomity-d9q-/lyze.aspx?c=A140305_174704_lyze_cen

40% Zľava Lyžovačka Ski Aprica 5 dní

Využite 40% zľavu na skvelý lyžiarsky zájazd do talianskeho lyžiarskeho rezortu Ski Aprica. Zažite taliansku lyžovačku snov za super cenu.

Popis zájazdu:

    5-dňový SKI zájazd do talianskych Álp
    SKI Aprica rezort (n. výška 1180m do 2310m)
    Ubytovanie: hotel POSTA*** priamo pri svahu
    Stravovanie vo forme polpenzie v cene
    3-dňový skipas je v cene
    Doprava je realizovaná komfortným autobusom
    Lyžiarsky areál obsahuje 50 km PREPOJENÝCH ZJAZDOVIEK
    7 termínov je už v DECEMBRI
    16 termínov potom v JANUÁRI a MARCI
    V prípade, že v stredisku nebude dostatok snehu, bude Vám ponúknutý náhradný termín, príp. Vám budú vrátené peniaze

Viac info a rezervácia

Desať najkrajších pláží v Taliansku

Vybrať len desať najkrajších talianskych pláží? To je takmer nemožné. Napriek tomu sme pre vás našli tie najlepšie na Sicílii, Sardínii, Elbe aj na pevnine.

 1.  Monterosso al Mare La Spezia (Liguria)
   
Toto je tajný klenot - mestečko Monterosso al Mare v provincii La Spezia ležiace medzi Janovom a Pisou totiž patrí medzi päť mestečiek, ktorá svet pozná pod názvom Cinque Terre. V minulosti sa Tamm dalo dostať len loďou alebo pešo, dnes sem dôjdete aj vlakom alebo úzku, 20 kilometrov dlhú cestou. A stojí to za to. Tunajšia pláž je piesočná, obklopujú ju ostré útesy a voda je krásne čistá. Hneď nad plážou sa na skalách rozpína ​​malebné staré mesto s ruinou hradu.

    Každý rok sem mieria tisíce turistov. A tí môžu využiť všetky plážové vybavenie: slnečníky, lehátka, reštaurácia, záchody. Vezmite si však so sebou poriadne topánky. Pozdĺž pobrežia vedú krásne turistické chodníky. Viac na www.cinqueterre-monterosso.it

    2.San Vito lo Capo, Sicília
   
Na myse neďaleko Palerma a mestečka Trapani leží malebná pláž San Vito lo Capo. Je piesočná, má krištáľovo priezračnú vodu a tiahne sa niekoľko kilometrov. Je tu všetka "plážová infraštruktúra": záchody, reštaurácia, dá sa prenajať lehátko aj slnečník, kúpite tu zmrzlinu aj vychladený kokos.

    Spoločnosť tejto pláži robí osamelá hora Mount Cofano, ktorú vyhľadávajú nielen miestny horolezci, v nej sa skrýva niekoľko jaskýň.
   
    Každý rok v júli sa tu koná festival kitování (jazda po vode s drakom), od 25. do 30. septembra potom tu môžete ochutnať kuskus na cous cous Festu, medzinárodnom festivale kultúry a gastronómie. Viac: www.sanvitoweb.com  

3.Vieste, Gargano
   
    Vieste ležiace v regióne Apulia u Jadranského mora je najnavštevovanejším mestom polostrova Gargano. Rozkladá sa na skalnatom výbežku vysoko nad morom, zdobí ho biele domy a úzke uličky. Turistom ponúka všetko, čo od dovolenky žiadajú: hotely a kilometre vybavených pláží. Tie sú piesočné a obmýva je neskutočne modré more (jeho čistota bola ocenená modrou vlajkou).

    Turistickému priemyslu však dá ľahko uniknúť. Stačí si zbaliť plavky, uterák a piknikový košík a spýtať sa miestnych, kam jazdia k moru oni. V okolí mesta je totiž veľa malých skrytých pláží medzi ostrými útesy skál. Skúste napríklad pláže Pizzomunno, la Baia dei Campi alebo la Cala della Pergola. Viac na www.comunedivieste.it

    4.Otranto, Puglia
   
    V Otranto v regióne Puglia u Jadranu nájdete jedny z najkrajších pláží na juhu Talianska. Toto miesto má však aj ďalší bonus: pitoreskný úzke uličky vedúce ku katedrále z 11. storočia a na hrad Castello Aragonese. Tunajšia pláž meria desať kilometrov, tvorí ju piesok a obmýva priezračne krištáľová voda. Určite si pribaľte aj potápačské okuliare, pretože šnorchlovanie okolo tunajších útesov stojí za to. Hlavná pláž má všetko, čo milovník kúpanie potrebuje: slnečníky, ležadlá, v blízkosti nájdete aj reštaurácie a bary.

    Za mestom leží malé plážičky obklopené skalami, ktoré každého uchváti. Tú najkrajšiu pláž v regióne však nájdete v mestečku Porto Badisco. Viac na www.comune.otranto.le.it
   
5.Riccione, Rimini
   
Pláže s modrou vlajkou

    Desiatky talianskych pláží získali tento rok ocenenie kvality - modrú vlajku. Tú udeľuje mimovládne organizácie Foundation for Environmental Education, ktorá sídli v Dánsku. Pláž musí byť čistá, s odpadkovým koši, čistými záchody, pitnou vodou. Je nutná prítomnosť plavčíka. Zoznam je na www.bandierablu.org.

    Ďalšie peknú taliansku pláž nájdete neďaleko San Marina a Rimini, v Riccione u jadranského pobrežia. Ide o jeden z najobľúbenejších prázdninových regiónov a podľa toho to tu aj vyzerá. V lete tu býva plno. Tunajšie pláže sú piesočné, tiahnu sa kilometre, voda je čistá a je tu všetko, čo si návštevník môže priať. Slnečníky, ležadlá, dozor plavčíka, zmrzlinové stánky, pizzeria, požičovne vodných bicyklov aj ďalšie atrakcie.

    Večer sa pláž mení na veľkú diskotéku, čo si mladí nesmú nechať ujsť. Jazdí sa sem už od 30. rokov. Obľúbil si to tu treba futbalista Pele či režisér Vittorio De Sica. Ak hľadáte zábavu a všetok servis pre turistov, dovolenku si tu užijete. Viac na www.riccione.it

    6.Lignano Sabbiadoro, sever Talianska
   
    Len pár kilometrov od Čechy obľúbeného letoviska Bibione leží prímorské stredisko Lignano Sabbiadoro. Je z Česka blízko, nájdete ho nad Benátkami. Ešte v 50. rokoch to bola len lenivá rybárska dedina, dnes je to moderné prímorské letovisko s kilometre čistých piesočných pláží. Pri každom vstupe na pláž sú detské šmykľavky, nikde nechýbajú slnečníky, ležadlá.

    V hlavnej sezóne sa tu konajú koncerty, niekoľkokrát denne si môžete zacvičiť aerobik. Len pár krokov odtiaľ sa pozdĺž pláže tiahne hlavná trieda s desiatkami obchodov, reštaurácií a barov. V Lignane je niekoľko zábavných centier, v blízkosti mesta sa nachádza aj zoologická záhrada Punta Verde s viac ako 1 500 druhmi zvierat. Viac na www.lignano.com

    7.San Teodoro, Sardínia
  
    Úchvatné pláže nájdete aj v mestečku San Teodoro na severovýchodnom pobreží Sardínie. V okolí je hneď dvanásť pláží, návšteva žiadne z nich nebude sklamaním. Ak sa neradi handrkujú o osobný priestor, potom radšej vynechajte pláž La Cinta, ktorá patrí k tým rušnejšom. I keď aj sem sa oplatí zájsť pozrieť. Trojkilometrová pláž v lagúne vyhovuje mnohým turistom.

    Za najkrajšie býva označovaná pláž Cala Brandinchi, aj preto sa jej v kraji prezývajú Tahiti. Od mesta je však vzdialená niekoľko kilometrov, aby ste sa sem dostali, potrebujete auto. Na pláži nájdete všetko potrebné, prenajať si môžete tiež malú loďku. Pláž je piesočnatá a vhodná najmä pre rodiny s deťmi. Viac na www.santeodoroturismo.it

    8.Procchio, Elba
   
    Ostrov Elba na severozápade Talianska stojí za návštevu celý. Ak už tam však budete, rozhodne nesmiete vynechať kúpanie v zátoke Procchio, patrí k najkrajším na ostrove. Zlatistý piesok a priezračné more sem láka čím ďalej tým viac turistov. Zatiaľ však letovisko nepatrí k tým najväčším v Taliansku. Očakávajte skôr pokojné miesto plné zelene s pokojnejšie atmosférou.

    Ľavá strana zálivu je ideálnym miestom pre rodiny s deťmi, je tu veľmi plytká voda. Príjemne tu môžete tráviť aj večery, obľúbené sú miestne kaviarne a reštaurácie. Pláž je situovaná uprostred ostrova. Viac na www.procchio.it

    9.Positano, južné Taliansko
   
    Ak vám nevadí vydať sa ďalej na juh, musíte určite navštíviť Amalfské pobrežia. To je označované ako jedno z najkrajších na svete. Aj preto je na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Tvorí ho vulkanická hornina pokrytá skalami. Na pobreží je rozosiatych niekoľko prímorských dedín, ako je Positano, Praiano, Furore. A práve v okolí Positano sú aj jedny z najkrajších pláží.

    Mestečko sa nachádza v príkrom svahu nad morom, biele domčeky s polguľatým oknami pripomínajú skôr arabské krajiny. Z hlavnej mestskej pláže, široké Spiaggia Grande, sa vydajte po útesoch na užšie dlhú pláž Spiaggia Fornillo. Krásne more si užijete aj okolo mysu Capo di Conca. Viac na weboch www.positano.com a www.amalficoast.com

    10.Balzi Rossi, severné Taliansko
   
    Obdivovaná pláž sa nachádza v severnom Taliansku pri mestečku Ventimiglia. Ak ale hľadáte piesočnatú pláž, choďte inam, tu nájdete príjemné biele kamienky. Ohraničujú ju vysoké útesy a poskytuje tak dostatok súkromia. Ak sa chcete vyhnúť davom a obrím plážam, kde beznádejne hľadáte svoj uterák, vyrazte sem. I keď patrí Balz Rossi skôr k menším, nájdete tu kompletné vybavenie: slnečníky, ležadlá, dokonca aj wi-fi.

    Keď už vás prestane kúpanie baviť, môžete vyraziť po stopách jaskynných ľudí z mladšej doby kamennej. A keď už vás omrzí aj to, vydajte sa do Francúzska, Ventimiglia sa totiž nachádza len sedem kilometrov od taliansko-francúzskych hraníc. Viac na www.balzirossi.it

10 naj miest v Taliansku, ktoré by ste mali vidieť

Je neuveriteľné, koľko Talianov zostáva na prázdniny doma. Kam by tiež cestovali, majú úchvatnú kultúru, kilometre dlhé pláže a biele vrcholky hôr v zime. Pozrite sa na desať miest, ktoré by ste v Taliansku určite nemali vynechať.









Benátky
Zrejme jedno z najromantickejších miest na svete a najslávnejšie mesto Talianska. Srdce milovníkov kultúry a pamiatok zaplesá, toľko galérií, múzeí, kostolov a bazilík na jednom mieste sa len tak nevidí. Pre romantické typy sú tu gondoly, počítajte však, že si za prechádzku mestom priplatíte. Dajte pozor na návštevu Benátok v lete, sú doslova zavalené turistami.
Benátky: nielen história, ale aj súčasná móda. V okolí je mnoho výhodných outletov, niektorí hotelieri pre svojich hostí zabezpečujú aj dopravu.

Miláno
Talianske mesto módy a dizajnu. Okrem štýlových obchodov a kaviarní však na každom rohu narazíte aj na jedinečnú architektúru, nenechajte si ujsť operu La Scala, alebo dychvyrážajúcu katedrálu (Duomo di Milano).




Verona a okolie jazier
Verona samozrejme ponúka omnoho viac než romantiku a príbeh Rómea a Júlie. Mesto je zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO a pri potulkách mestom narazíte na nádherné ruiny starovekých kostolov. Pár desiatok kilometrov od Verony leží populárne jazero Garda, ideálne pre športovú dovolenku. Nemali by ste si nechať ujsť ani jazerá Como alebo Maggiore.


Bologna
Bologna je centrom kulinárskeho sveta. Lasagne, tortellini, miestne zmrzlina, a mnohé ďalšie špeciality nenechajú váš jazyk na pochybách, že ste v jednej zo svetových gastro-metropol. Nezabudnite však na ostatné mestské pýchy: najstarší univerzitu na svete, renesančné vily a prestížnu galériu.

Florencia a Toskánsko
Caravaggio, Leonardo da Vinci, Michelangelo, výnimočné víno, krásna panoráma, nádherné pobrežie. Niet divu, že Florenciu a Toskánsko ročne navštívi vyše milión a pol turistov. Výlet do tejto snovej časti Talianska sa však vyplatí.


Rím
Hlavné mesto Talianska navštevujú ľudia hlavne z dvoch dôvodov. Mesto by vďaka architektúre a sochárstvu mohlo byť najväčším múzeom pod holým nebom na svete. Koloseum, Vatikán a Bazilika Sv Petra, Pantheon, Fontána di Trevi, vaše oči si skrátka neoddýchnu. Druhým dôvodom je preslávená káva.


Sorrento a pobrežie Amalfi
Tento cíp Talianska pod Rímom by mal byť na zozname každého cestovateľa. Dedinu Sorrento môžete brať ako východiskový bod pre výlety do Pompejí, alebo si "len" vychutnať miestne víno, krásne pláže a ostrov Capri (tu nezabudnite na známu úchvatnú jaskynu Blue Grotto). Nádherné amalfské pobrežie stojí za precestovanie autom, poslúžia vám miestne požičovne.

Sardínia
Jeden z najkrajších ostrovov v Stredozemnom mori je stále relatívne nezničený od turistov. Hoci tu trávia dovolenky futbalisti i bohatí Taliani, každý si tu môže nájsť svoj kúsok pokoja a priezračného mora. V lete býva Sardínia opäť celkom preplnená turistami, ale vďaka tomu, že na ostrove nie je toľko rekreačných stredísk, zostáva zachovaný prírodný ráz.


Sicília
Najväčší stredomorský ostrov ponúka rovnaké prírodné krásy ako Sardínia, výletom na Sicíliu však ušetríte veľa peňazí. Klasická biela architektúra, priezračné more, vynikajúce ryby a víno, miestna hudba - Sicília je ideálne miesto na odpočinok.


Apulia
Mnohí by možno "taliansky podpätok" do desiatich naj nezaradili, Apulia je však neskazená, turistov málo, naozajstné Taliansko. Krásne barokové mestá, malebné olivové háje, ovocné sady, výborná kuchyňa a priezračné more.