Taliani môžu robiť autoškolu doma pod dohľadom rodičov, také auto ale musí byť jasne označené písmenom P.
Stefano Sinigaglia opisuje, ako to funguje v Taliansku. Život čerstvého držiteľa talianskeho vodičáku tam rozhodne nie je jednoduchý, hlavne v prvých troch rokoch. "Auto je primárne dopravný prostriedok, ktorým možno ale spôsobiť ujmu na zdraví aj živote, nie je preto dôvod čokoľvek uľahčovať," myslí si.
Talianski vodiči majú u nás neprávom povesť chuligánov, ktorí si s dodržiavaním predpisov moc hlavu nelámu, na druhú stranu o ich vodičských schopnostiach nie je pochýb. Pre pohyb a orientáciu v chaose cestnej premávky na Apeninskom polostrove sa predpokladá dobré zvládnutie vozidla. A presne to absolventom slovenských autoškôl často chýba - teóriu majú zvládnutú, praktické skúsenosti s riadením a schopnosť zvládnuť vozidlo sú často žalostný.
"Ako v ostatných európskych krajinách je podmienkou pre získanie vodičského oprávnenia skupiny B dovŕšenia 18 rokov veku. Horná hranica, pokiaľ to zdravotný stav žiaka dovoľuje, je neobmedzená, "opisuje Stefano Sinigaglia. "Potrebné doklady sú občiansky preukaz, potom takzvaný 'codice fiscale', to je akési daňové identifikačné číslo pridelené každej fyzickej osobe od narodenia, ktoré by šlo prirovnať k rodnému číslu. Cudzinci potom potrebujú platné povolenie na pobyt. "
Ďalej sú potrebné tri fotografie, kolok za 16 eur, lekárska prehliadka vrátane kontroly zraku priamo v sídle autoškoly za 35 eur a tri kolky - jeden na 24 eur a dva po 16 eurách. "Zápisné je potom 150 eur, teória stojí 200 eur a jazdy v rozsahu šesť hodín 100 eur. Každá ďalšia hodina s inštruktorom potom stojí 30 eur, "opisuje Talian hovoriaci a píšuci skvele česky.
Teoretická časť je rovnako ako u nás ukončená testom. Je v ňom 40 otázok, štyrikrát môže študent chybovať. K výučbe riadenia postúpi študent do praktickej časti až po úspešnom absolvovaní teórie. "Oprávňuje ho k tomu 'foglio rosa', čiže 'ružové lajstro', ktoré dostane po zložení testu, to musí mať počas jázd stále pri sebe," opisuje Stefano.
Tento postup má v nastavenom systéme svoju logiku. Stefano vysvetľuje ďalej: "Asi každý sa pozastaví nad veľmi nízkym počtom predpísaných praktických jázd. Je to dané ministerským výnosom z roku 2012. Šesť predpísaných hodín je rozdelené na dve hodiny jazdy v meste a mimo mesta, dve hodiny jázd po diaľnici a dve v noci. "
"Áno je to málo, šesť hodín praktických jázd naozaj z nikoho vodiča neurobí," pokračuje, "zákonná úprava ale umožňuje niečo, čo u nás nie je." Žiak autoškoly, ktorý už má 'ružové lajstro', totiž môže cvičiť v praktických jazdách bez inštruktora mimo autoškolu.
To by možno bolo riešenie aj u nás, nastavenie výučby rovnako potichu predpokladá, že sa adept vodičáku naučí alebo doučí riadiť sám mimo autoškolu.
V Taliansku majú na takýto spôsob tréningu presne špecifikované podmienky. Vozidlo, v ktorom Autoškolák ide, musí byť označené veľkým písmenom P (z talianskeho prova = skúška, lekcie), vytlačeným na papieri formátu A5 na pravej strane čelného okna a rovnakým symbolom vo formáte A4 na ľavej strane zadného okna. "Ďalej musí byť vybavené ručnou brzdou a zapaľovacou skrinkou na strane privrátenej k spolujazdcovi, aby na obe bez ťažkostí dosiahol. Spolujazdec totiž plní úlohu inštruktora, "vysvetľuje Stefano Sinigaglia.
"Laický" inštruktor musí byť aspoň desať rokov držiteľom vodičského oprávnenia rovnakej alebo vyššej skupiny, na ktorú trénuje žiak, a nesmie byť starší ako 65 rokov. "Tieto podmienky ľahko splní niekto z rodiny, alebo napríklad starší kamarát so správnou dávkou zodpovednosti," dodáva. "Jazda by mala byť vykonávaná na komunikáciu s čo najmenším prevádzkou, čo ale pri hustote premávky v Taliansku zostáva len želaním."
Prax je podľa Sinigaglia taká, že si každý nacvičí ovládanie vozidla na prázdnych parkoviskách pri supermarketoch alebo cez víkend v opustených priemyselných zónach.
Praktická záverečná skúška prebieha za účasti inštruktora autoškoly a komisára z úradu spravujúceho register vozidiel a agendu vodičských preukazov (Motorizzazione Civile).
Kto získa vodičský preukaz, stáva sa na tri roky takzvaným "novošoférom" (po taliansky "neopatentato"). "Počas tejto zákonom stanovenej lehoty nesmie prekročiť rýchlosť 100 km / h na diaľnici a 90 km / h na ostatných cestách. Porušenie týchto limitov znamená odobratie oprávnenia na dva až osem mesiacov, "opisuje Stefano. Počas prvého roka od získania vodičáku nesmie šoférovat vozidlá, u ktorých presahuje pomer výkonu a hmotnosti 55 kW na tonu, celkový výkon vozidla nesmie prekročiť 70 kW.
Od 1. júla 2003 platí v Taliansku bodový systém. Vodič začína s dvadsiatimi bodmi. Ak sa niekto nedopustí žiadneho priestupku dva roky, sú mu pripočítané dva bonusové body (u čerstvých vodičov prvé tri roky len jeden bod). Takto môže dosiahnuť maximálne tridsiatich bodov. Kto o body prichádza, môže si v ktorejkoľvek autoškole príslušnej k miestu trvalého pobytu absolvovaním kurzu pripísať šesť bodov.
"Ak teda niekomu zostávajú iba dva body, môže absolvovať trebárs s mesačnými pauzami tri kurzy, a získať tak 18 bodov. Opravný kurz je možné absolvovať len vtedy, ak má hriešnik aspoň jeden bod. S nulovým kontom je nutné absolvovať vodičský kurz v podstate znova, "vysvetľuje Stefano.
Pre novopečených vodičov je ale bodový systém prísnejší. V prvých troch rokoch sa im za "bodované" priestupky odpočítava dvojnásobok. "Keď napríklad prekročí povolenú rýchlosť o viac ako 40 km / h a menej ako 60, za čo je normálne odpočítané šesť bodov, príde 'neopatentato' o 12 bodov, o vodičák a zaplatí pokutu 531 eur. V prípade, že spáchal priestupok medzi desiatou večernou a siedmou ráno, je pokuta 708 eur. "
"Ak sa dopustil viacerých priestupkov naraz, je možné odpočítať maximálne 15 bodov. Nesmie ale medzi nimi byť žiadny, za ktorý sa odoberá vodičák. To potom idú 'papiere do čistiarne' na zákonom stanovenú lehotu, "uzatvára Stefano Sinigaglia.
Pohľad do hlavy talianskeho vodiča
Talian, často bez toho, aby si to uvedomoval, ctí filozofiu "ži a nechaj žiť". Na cestách sa to prejavuje tým, zo dopravné predpisy (taliansky "Codice della strada") sú pre neho súhrn pravidiel, ktorými sa riadi podľa svojho uváženia.
Taliansky vodič je proste "furt v strehu", pretože slepo nespolieha na signály iných. Talian sa za volantom skôr než striktným dodržiavaním vyhlášky riadi sedliackym rozumom.
Takže trebárs blinkre sú pre neho niečo, čo môže, ale tiež nemusí použiť (niektorí Taliani zasa hovoria, že je to zbytočný pohyb naviac - poznámka editora).
Plná čiara pre Taliana nie je múr, ale nepredbieha, pokiaľ nie je vidieť na bezpečnú vzdialenosť. Na sedemdesiatke, ktorá je medzi obcami mimo zástavbu najčastejšie a často nezmyselná, ide medzi 80 a 90 km / h.
A pretože aj strážcovia poriadku na cestách sú Taliani, riadia sa rovnakou filozofiou. Priestupky sa riešia hlavne, ak sú príčinou nehody. Kontroly na cestách sa obmedzujú na doklady vozidla a jeho poistenie, na doklady vodiča, rozmery pneumatík a ich stavu a naozaj veľmi výnimočne na to, či všetko svieti a čelné sklo nie je poškodené.
Hoci je na talianskych cestách je prevádzka niekoľkonásobne vyššia ako u nás, mám v Taliansku pri riadení väčší pocit slobody.
Pri návšteve Čiech mám pocit, že stále niekto len striehne na moju chybu.
prelož z češtiny podľa: Stefano Sinigaglia
