Ostrov Sicília

Sicília (taliansky Sicilia) je autonómna oblasť Talianska a najväčší ostrov v Stredozemnom mori. Jej brehy obmýva Stredozemné more, na východe ju od Kalábria delí Messinská úžina. Pred zjednotením Talianska v 19. storočia bola oblasť súčasťou Kráľovstvo Sicílie. Región má rozlohu 25 703 km ², 5 milióna obyvateľov a delí sa na 9 provincií. Hlavným mestom je Palermo. Na ostrove sa okrem taliančiny hovorí aj sicílčinou.

Dejiny

Starovek

Sicília prešla dlhú a tŕnistú cestu k podobe, v ktorej ju môžeme nájsť dnes. Prvými historicky doloženými obyvateľmi Sicília boli od 3. tisícročia pred Kr domorodí šikanovania. Národ, svojimi zvykmi sa podobajúce americkým indiánom, ktorý žil v počiatkoch na celej ploche ostrova, ale pod náporom ďalších vĺn osídlenia bol nútený presunúť sa do lesov. V ich životoch hralo veľmi dôležitú rolu náboženstvo, ktoré bolo orientované na živočíšnu ríšu.

Po 1 700 rokoch sikanské vlády na ostrov priplávali noví osadníci, Šikulová. Tí boli národom o niečo rozvinutejším a na rozdiel od šikanovania, ktorí sa živili prevažne lovom, si obživu zaisťovali poľnohospodárstvom. Postupom času sa im podarilo pôvodné sikanské obyvateľstvo vytlačiť prevažne do lesov a horských oblastí. Tretím významným sicílskym národom v staroveku boli Elymové, pochádzajúce pôvodne z Anatólie v Malej Ázii. Postupom času sa tento národ helenizoval. Jedným z najvýznamnejších politických centier Elymů bolo mesto Segesta.

V 8. storočia pred nl sa na Sicílii dostala dve veľmi silná staroveká impéria. Bola to aliancia gréckych mestských štátov, ktoré založili mestá ako Messina, Naxos, Zancle alebo Syracuse. Druhými osadníkmi bola námorná veľmoc Kartágo. Tento národ najväčších moreplavcov a priekopníkov námorného obchodu svojej doby založil na Sicílii mesto Palermo. Pravlasť Kartágincov alebo ak chcete Feničanov môžeme špecifikovať ako územie dnešného Libanonu. Centrom ich obchodu sa však neskôr stalo mesto Kartágo. Roku 480 pred Kr vo veľkej námornej aj pozemnej bitke aliancie sicílskych gréckych miest porazila Kartágincov a stala sa vládcom veľkej časti ostrova. Väčšina gréckych tyranov na Sicílii bola po tomto víťazstve podriadená Syrakuskému tyranovi Gelónovi. Nasledujúce kartáginský odvetný útok na Sicílii bol častí dlho pripravovaného plánu perzského kráľa Xerxa ​​I., ktoré chcel týmto manévrom zabrániť tomu, aby sicílska mesta pribehli na pomoc materskému pevninskému Grécku proti vpádu Peržanov. Perzský plán však na všetkých frontoch zlyhal a po prehranej námornej bitke pri Salamíne museli Peržania utiecť späť do Malej Ázie.

V rokoch 264-241 pred nl bojovalo Kartágo s Rímskym impériom v 1. púnskej vojne. Výsledkom tejto vojny bol aj presun Sicílie do správy Ríma. Tu začína šesť storočí vlády Rímskeho impéria na Sicílii, ktorá bola Rímu neoceniteľnú predsunutou základňou počas 2. púnskej vojny, v ktorej nakoniec porazil Kartágo. Rím spravoval Sicíliu až do roku 440, kedy bola dobytá Vandalmi, ktorí predtým vytlačili Rím iz jeho dŕžav v severnej Afrike. V roku 479 zaútočil na Rím ostrogótsky kráľ Teodorich a za dva roky dobyl Sicíliu, ktorú v tú dobu Vandali prenajali talianskemu šľachtici a kráľovi Odoaker. Teodorich potom začal platiť Vandalom stály tribút za dohodu o neútočení.

Roku 535 vyslal byzantský cisár Justinián svoju armádu, aby znovu získala Sicílii pod vládu vtedy už Východorímskej ríše čiže Byzantskej ríše. Po získaní vlády nad Sicíliou tu Byzantská ríša vládla po tri storočia. V čase rýchleho šírenia islamu po krajinách severnej Afriky a Blízkeho východu nezostala ani Sicílie, ležiace cez more, stranou saracénských záujmov. Prvé Arabi sa na Sicílii vylodili v roku 655 a prišli z Damasku v Sýrii. Neskôr zaútočil ďalší arabský kontingent na Syracuse av roku 827 Saracéni zo severnej Afriky začali mohutnú inváziu na Sicíliu. Za dva roky získali Arabi pod svoju kontrolu Agrigento a ďalšie mestá, ale Syrakúzy odolali. V roku 831 sa na severozápade ostrova vylodila oveľa silnejší arabská armáda plávajúcu z Pyrenejského polostrova. V prvom roku dobyli Palermo, v roku 843 Messina a získali kontrolu nad úžinou medzi Sicíliou a Apeninským polostrovom. Posledná sicílska vyspať, Syracuse, padla roku 877. Arabi teda dobyli celú Sicíliu počas 50 rokov.

Stredovek

Ďalšími vládcovia Sicílie sa stali Normani, ktorí započali vojnu v roku 1060 pod vedením bratov d'Hauteville. Mali súhlas a dobrozdanie pápeža k vytlačeniu Arabov z ostrova. Po 30 rokoch bojov sa Normani stali neobmedzenými vládcami na ostrove av roku 1130 udelil pápež Sicílii v léno Rogerovi II., Ten potom k svojmu ostrovnému kráľovstvu pripojil aj pevninskú časť južného Talianska a stal sa prvým sicílskym kráľom. Normandskí králi totiž dedili titul sicílskeho panovníka po tri generácie, než Viliam III. zomrel bez následníka. Na trón potom zasadol manžel dcéry Rogera II. Konstancie, Henrich VII., Cisár Svätej ríše rímskej. Ich následníkom sa stal syn Fridrich I.

Roku 1266 sa vyhrotil spor medzi Normanmi a pápežom, ktorý viedol k vyslanie armády vedenej Karolom I., vojvodom z Anjou, na Sicíliu. Nejasných pomerov využil aragónsky kráľ Peter III. a Sicíliu dobyl. Ako nezávislé kráľovstvo, ktoré spravovali príbuzní kráľa Aragonského, vydržala Sicílie až do roku 1409, kedy bola pripojená k Aragonsku. Po krátkej dobe vlády Savojské a Habsburskej dynastie Sicílie v roku 1734 vstúpila do aliancie s Kráľovstvom Neapolským. V roku 1816 sa obe kráľovstvá spojili pod názvom Kráľovstvo Sicílie.

Novovek

K Taliansku bola Sicília pripojená v roku 1860 Giuseppem Garibaldim. Obyvateľstvo ostrova nenieslo pripojenie k Taliansku príliš dobre a podnikali časté rebélie, ktoré však boli vždy rýchlo a dôsledne potlačené. Mnoho Sicílčan sa preto aj vďaka zhoršujúcu sa hospodársku situáciu rozhodlo vysťahovať do zámoria, predovšetkým do USA, kde sú dodnes fungujúce sicílskej štvrti v širokej oblasti New Yorku alebo Chicaga. Na konci 19. storočia začala svoj vplyv na sicílskom území budovať Cosa Nostra, ktorá práve presahovala až do USA, kde sa vytvorila mafie, ktorá sa svojou mocou presadila aj do tamojšej politiky. Za druhej svetovej vojny stála Sicílie, čoby súčasť Taliansko, na strane nacistického Nemecka. Bola jeho základňou pre akcie v Stredomorí. V roku 1943 bola oslobodená spojeneckým vojskom. Aj vďaka vplyvu mafie, ktorá chcela zlepšiť svoju povesť spoluprácou z USA sa americkí a britskí vojaci vyloďovali na talianskej pevnine práve odtiaľto. Vplyv mafie zostal silný aj v neskoršom demokratickom období, ale ostrov sa začal rýchlo modernizovať. Veľký vplyv má tunajšia ťažba ropy a zemného plynu.